1
John sa zrazu obzrel späťa všetko mu pripadalo akési povedomé. Kdesi to užvidel. Áno,všetky tieto výjavy ho vracali späťdo latinskej štvrte v rodnom Chicagu. Všetok ten uletenýkrik a plač matiek,keď sa im syn nevráti domov zo školya zostane po ňom len abstraktné dielo, ktoré nachodník nakreslil policajný obhliadač mŕtvol. Všetkytie zmrazené pohľady ľudí naokolo. Ten pocit,keď samu chce kričať, no do úst sa mu tlačia zvratky,pocitprázdnoty a zároveň sýtosti hnevu.Nekonečný film v ktorom jeho milovaná Judy klesána kolená a prosí svojho otca o pomoc.Nevinné detské oči,teraz tak neúprosne podliatebolesťou, oči, čo kričia len jedno:“Chcem žiť, ale nemôžem!“Týka sa ho to. Už nie je len divák, teraz je to jehopríbeh. Neuvedomuje si to,ešte je príliš skoro,aletoto je pocit,s ktorým bude vstávať každé ránonajbližších 8 rokov.
2
John Diaz sa právezobudil v kupé vlaku do Milána. Bol nesmierneunavený z jednania vo Florencii a bezcitnýsprievodca mu zabúchal na dvere kupé a vytrhol hozo sna. Pozrel na Judy a spokojne sa usmial. Princeznička.Spala ako anjelik. Vždy chodila s ním na obchodnécesty. Bez nej nemohol uzavrieť žiaden obchod. Dodávala mupokoj, ktorý mu tak chýbal. Odkedy pred piatimi rokmizomrela Maria nemal nikoho iného. Bola jeho vstupenkou dominulosti. Vždy, keď sa na ňu pozrel, znova a znova prežívalkrásne chvíle so svojou jedinou láskou.
Šlo to tak rýchlo.Spoznali sa na vysokej. Po dvoch mesiacoch sa vzali,no čakalinekonečných 6 rokov, kým sa narodila Judy. Bola toláska na prvý pohľad, na ktorú nikdy neveril.A tak nezmyselne o ňu prišiel. Nikdy si to neprestalvyčítať. Bola nakupovať v supermarkete, keď ju zrazilopitý blázon na trojtonovom džípe. Mohol jupredsa odviezť…
Pozrel som sa na hodinky.Trištvrte na tri ráno. Dnes si pozrieme s Judy Miláno.Vždy sa tak teší do Európy... Keď sme boli naposledyvo Francúzsku, toľko túžila vyliezť na Eifelovku,aby z nej videla Elizejské záhrady, že som jejkúpil dvojmetrovú 3D skladačku tohto plechovéhomonštra k Vianociam. To bolo radosti, keď sme ju skladali. Takmersa zrútila na suseda, takže sme jej museli vybudovaťpodstavec, ale teraz je pýchou našej záhrady.
Rozmazanásilueta sprievodcu ho vytrhla zo sna po druhý krát:„Milano“ ,zakričal štekotavým hlasom s dávkouirónie.Kde to sme?Spýtala sa Judy.V Miláne,doobeda podpíšem nejaké zmluvy a potom sa budemeprechádzať.Len my dvaja.Budeme naháňať holuby,tešíšsa? Sladký úsmev hovorí za všetko. Po vystúpenína obrovskej stanici som sa spýtal výpravcu, kde sa tudá požičať auto. Aj keď s ťažkosťami,predsa sa mupodarilo vysvetliť mi,že hneď za stanicou je požičovňa.Vykročili sme teda smerom k západnému východu,akonám nakázal výpravca. Judy sa držala mojej rukyako kliešť. Snáď sa bojí,že by mi v tom daveľudí mohla vykĺznuť a zablúdiť. A možnosa mi to len zdá,možno som sa toho bojím viac ako ona…Konečne sme dorazili k čarovnéj búdke s nápisom„Rent-a-car“. Slečna za pultom ma zaviedla k voľnýmautám.Judy hneď kričala,že ona chce ísť týmkabrioletom, ale nemal som v úmysle minúť celénaše dnešné vreckové na požičanie Mercedesu SLK.Bude nám musieť stačiť ten Passat vedľa. Všetci priateliami doma vravia,akí sú tí taliani strašníšoféri. Ako nebezpečne jazdia,ako sa pchajú do vašehopruhu. No nikdy v Taliansku neboli. Podľa mňa jazdiabezpečnejšie ako ľudia u nás, v Chicagu. Asi saza volantom toľko nezamýšľajú nad zbytočnosťamiako my. Judy mi vraví, že hotel máme na Via di MarcoPolo, Hilton to asi nebude…Zabáčam k parkovisku, čakáma nenápadný hotelík utopený medzihypermodernými bankami. Zaparkujem a Judy už bežík recepcii. Hmm,izba číslo 332, ešteže je tu aspoňvýťah. Vyvezieme sa na tretie poschodie. Chvíľkanapätia…a do nosa sa mi vtlačí vôňa hotelovéhoosviežovača vzduchu. Ani sa nestíham poriadne pozrieťz okna,keď mi zazvoní mobil. „Prego?“, snažímsa zapôsobiť na mojich talianskych kolegov. „Za hodinuv kaviarni u Francesca? Okej, nájdem to. Budem tam.“Obchodní partneri si už pomaly zvykli na Judytinu prítomnosťna rokovaniach.Vlastne,nemali na výber. John ju bral všade.
3
Judyth zaspala. Nehybne ležala uprostred postele.Pozeral sa na ňu celú večnosť. Taká bezbrannáa taká mocná zároveň. Dokáže udržaťčloveka pri živote, ale každá sekunda jej života na ňomzávisí. Nemohol ju zobudiť. Nechcel. Budem saponáhľať, pomyslel si. Ešte jeden bozk na čelo a môžemísť. Piazza di amore, na ktorom je kaviareň u Francesca jeod hotela vzdialená iba 10 minút chôdze. Meškal.Obaja klienti už boli tam. Keď ho zbadali, vyčítavo sapozreli na hodinky. O talianoch som si vždy myslel, že súnedochvílni. Ale bolo to neprofesionálne. Ja nikdynemeškám! Aj keď je to teraz len 10 minút. „Prepáčtepáni, nemohol som skôr, lebo...,“ nenechali hodohovoriť. To nič, signore Diaz, som Simone Pieni a toto je môjspoločník Paolo. „Teší ma. Prejdime radšej k nášmuobchodu. Takže Vaša spoločnosť nám ponúka províziuvo výške 15% zo ziskov z našeho vynálezu?“ „Niepáni, asi ste si to zle prečítali, ponúkame Vám5%.“ „Aha, samozrejme, nemohol som byť taký naivný,ide o 10%...Iste.“ „Môžme Vám ponúknuťnajviac 7%, viac ani cent. Ak sa Vám nepáči, vezmemeto od tých nemcov.“ „Rozumiem pán Diaz, 7%.Myslím,že sme dohodnutí.“
Bol výborný vyjednávač. Jehoskalný výraz tváre nenechal nikoho istým,čo si ešte môže dovoliť. „Dajte si s nami ešte martini,pán Diaz, musíme ten obchod osláviť.“ To súcelí taliani, stále by len oslavovali... „Je mi ľútopáni, nemôžem, v hoteli som nechal samú dcérku,iste sa bude už báť.“ Zmocnila sa ho zlá predtucha.Spomenul si, že nezatvoril balkón. Čo keď bude chcieťJudyth naháňať holuby? Je ich plné mesto! Čo keďnejaký pristane na zábradlí, čo keď sa šmykne,čo keď...Bože, to nie! Bežal naspäť do hotela. Spred hotelapráve odchádzala záchranka. „Nie!“ vykríkol.Nečakal na výťah, bežal ozlomkrky hore širokýmkamenným schodiskom...
